Ako vznikol Izrael

Balfourova Deklarácia alebo Koloniálny Sľub Spojeného Kráľovstva Sionistom

2. novembra 2024 si pripomíname 107. výročie Balfourovej deklarácie. Tento 67-slovný list vtedajšieho britského ministra zahraničných vecí poskytol sionistickému hnutiu prvú a pravdepodobne najrozhodnejšiu oficiálnu podporu zo strany západnej mocnosti. Tento list vysvetľuje, ako sa deklarácia stala kľúčovým odkazom pre Izrael v snahe legitimizovať – politicky aj právne – jeho násilné vysídľovanie a podmaňovanie Palestínčanov v mene sionistického projektu. Čo deklarácia hovorila? Kto a čo za ňou stálo? Ako bola táto Deklarácia použitá a interpretovaná? Aké boli dôsledky? Tento list sa zaoberá týmito otázkami a ponúka užitočné odkazy na nájdenie ďalších informácií o Balfourovej deklarácii.

ČO CHCELO SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO ZÍSKAŤ DEKLARÁCIOU

Deklarácia (celý text citovaný nižšie) je pomenovaná po vtedajšom britskom ministrovi zahraničných vecí Arthurovi Balfourovi, ktorý ju napísal a podpísal v mene britskej vlády. Deklarácia, adresovaná pánovi Rothschild, vodcovi židovského sionistického hnutia v Spojenom kráľovstve, mala údajne za cieľ povzbudiť židovský ľud v Spojenom kráľovstve a inde, aby podporili Spojencov, britskú koalíciu počas prvej svetovej vojny. Táto stratégia bola zakorenená v presvedčení, že väčšina židovského obyvateľstva je sionisticky orientovaná a súčasť globálneho kolektívu s obrovskou mocou formovať rozhodnutia vlád USA a Ruska ako aj financovať kľúčové vojnové úsilie. Balfourova deklarácia bola jedným z niekoľkých sľubov, ktoré Spojené kráľovstvo dalo o osude Palestíny po vojne. Existujú záznamy, ktoré ukazujú, že sľúbilo palestínsku nezávislosť aj Arabom za ich podporu proti Osmanskej ríši a tajne sa dohodlo s Francúzskom, že táto krajina bude tiež hrať úlohu v palestínskej správe.

BALFOUROVA DEKLARÁCIA

„Vážený Lord Baron Jacob Rothschild,

S veľkým potešením Vám v mene vlády Jeho Veličenstva oznamujem nasledujúce vyhlásenie o sympatiách so židovskými sionistickými ašpiráciami, ktoré bolo predložené kabinetu a ním schválené: Vláda Jeho Veličenstva priaznivo vníma zriadenie národného domova pre židovský ľud v Palestíne a vynaloží maximálne úsilie na uľahčenie dosiahnutia tohto cieľa, pričom sa jasne rozumie, že sa neurobí nič, čo by mohlo poškodiť občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských komunít v Palestíne alebo práva a politické postavenie Židov v ktorejkoľvek inej krajine. Bol by som Vám vďačný, keby ste týmto vyhlásením oboznámili Sionistickú federáciu.

S pozdravom, Arthur James Balfour“

(Balfour, 1917)

NESÚHLAS S BALFOUROM

Podpora Spojeného kráľovstva pre židovský štát v Palestíne bola v Balfourovej dobe veľmi kontroverzná. Výrazný odpor pochádzal od mnohých britských Židov, ktorí považovali sionizmus za antisemitský. Jedným z najvýznamnejších kritikov Balfourových rokovaní bol Edwin Montagu, vtedajší jediný židovský člen britského kabinetu. Takto Montagu vysvetlil svoj postoj v memorande adresovanom britskej vláde 23. augusta 1917: „Chcem oficiálne zdôrazniť svoj názor, že politika vlády Jeho Veličenstva je antisemitská a že sa stane miestom, kde sa zhromažďujú antisemiti v každej krajine sveta.“ „Zdá sa nepredstaviteľné, aby britská vláda oficiálne uznala sionizmus a aby pán Balfour bol oprávnený povedať, že Palestína má byť obnovená ako ‚národný domov židovského ľudu‘. Neviem, čo to znamená, ale predpokladám, že to znamená... že Turci a ostatní Mohamedáni v Palestíne budú považovaní za cudzincov, rovnako ako sa so Židmi bude odteraz zaobchádzať ako s cudzincami v každej krajine okrem Palestíny. Možno aj občianstvo musí byť udelené len na základe náboženskej skúšky.“ (Montagu, 1917)

KTO BOL ARTHUR BALFOUR?

Konzervatívny britský politik Arthur Balfour pôsobil ako hlavný tajomník Írska (1887 – 1891), premiér (1902 – 1905) a minister zahraničných vecí (1916 – 1919). Jeho politika, intervencie a spisy odrážali jasné rasistické a antisemitské názory. V Írsku bol známy ako „Krvavý Balfour“ za to, ako sa vysporiadal s írskym povstaním. Ako premiér podporoval zákon o cudzincoch z roku 1905, ktorý obmedzil židovskú imigráciu z východnej Európy do Spojeného kráľovstva. V roku 1916 v diskusii o černošskej populácii Južnej Afriky v Dolnej snemovni Balfour povedal: „Musíme čeliť faktom. Ľudia sa nerodia rovní, biela a čierna rasa sa nerodia s rovnakými schopnosťami: rodia sa s rôznymi schopnosťami, ktoré vzdelanie nezmení“ (Munayyer, 2017). V roku 1919 Balfour vo svojom úvode ku knihe Dejiny sionizmu od Nahuma Sokolowa opísal sionizmus ako: „vážne úsilie o zmiernenie odvekých utrpení spôsobených západnej civilizácii prítomnosťou tela v jej strede, ktoré príliš dlho považovala za cudzie a dokonca nepriateľské, ale ktoré rovnako nedokázala vyhnať ani absorbovať. Určite by malo dostať našu podporu ak nie z tohto dôvodu, tak z iného“ (Balfour, 1919).

ČO SA STALO PO BALFOUROVEJ DEKLARÁCII?

S koncom 1. Svetovej vojny a porážkou Osmanskej ríše (ktorá vládla Palestíne od 16. storočia) bola Balfourova deklarácia začlenená do mandátu Spojeného kráľovstva pre Palestínu. Tento mandát bol súčasťou imperialistického plánu Spoločnosti národov rozdeliť správu území, ktoré boli pod osmanskou vládou, medzi „vyspelé národy“ (mandátnici) ako „poručníctvo“. Článok 22 Paktu Spoločnosti národov tieto územia označil za „obývané národmi, ktoré ešte nie sú schopné samostatne sa udržať v náročných podmienkach moderného sveta“, a tak ustanovil „... zásadu, že blahobyt a rozvoj takýchto národov [na mandátnych územiach] tvoria posvätnú dôveru civilizácie“ a že toto poručníctvo „je zverené vyspelým národom“. (Pakt Spoločnosti národov, 1920) Palestína mala byť podľa mandátu spravovaná Spojeným kráľovstvom (ktoré tak robilo tri desaťročia). Táto medzinárodná právna dohoda bola implementovaná napriek silnému a zosúladenému odporu arabských politických a verejných činiteľov v celom regióne.

Balfourova deklarácia zostala v Spojenom kráľovstve kontroverzná a bola v rozpore so záväzkom mandátnych členov Spoločnosti národov voči blahu miestneho obyvateľstva. V roku 1922 však bola začlenená do britského mandátu pre Palestínu, čím sa stala právne záväznou. Na konci mandátu Organizácia spojených národov (United Nations - UN) ďalej posilnila rozdelenie územia a v roku 1949 navrhla rozdelenie Palestíny, po čom oficiálne prijala Izrael za plnohodnotného člena.

A ČO S PALESTÍNČANMI?

V čase Balfourovej deklarácie (Balfour, 1917) tvorili Židia iba malú menšinu obyvateľov Palestíny (približne 10 %). V deklarácii sa uvádza, že „sa nesmie urobiť nič, čo by mohlo poškodiť občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských komunít v Palestíne alebo práva a politické postavenie, ktoré požívajú Židia v akejkoľvek inej krajine“. Nespomínali sa však politické práva Palestínčanov. V Balfourovej deklarácii právna vedkyňa Noura Erakat vysvetľuje, že Palestínčania „nie sú uznaní ako národ a v rozsahu, v akom majú práva, sú tieto nároky „občianske a náboženské“, ale nie národné, čím sa neguje právo na sebaurčenie. Deklarácia označila právne vymazanie Palestínčanov ako politického spoločenstva“ (citované Reynoldsom, 2020).

https://www.dutchscholarsforpalestine.nl/the-balfour-declaration-uks-colonial-promise-to-zionists

https://www.palestineportal.org/learn-teach/israelpalestine-the-basics/maps/maps-loss-of-land/