Krátko po tom, čo prezident Donald Trump na Truth Social oznámil, že Spojené štáty 21. júna vykonali útoky na tri iránske jadrové zariadenia, izraelský premiér Benjamin Netanjahu predniesol prejav v angličtine s radostným výrazom v tvári.
„Prezident Trump a ja často hovoríme mier skrze silu,“ povedal Netanjahu. „Najprv prichádza sila, potom mier. A dnes večer prezident Trump a Spojené štáty konali s veľkou silou.“ Netanjahuov eufemistický šovinizmus zakrýva, čo sa v skutočnosti deje: „Sila“ je tu nevyprovokovaná agresívna vojna, ktorú USA vedú spolu s Izraelom, a „mier“, o ktorom Netanjahu hovorí, je číra dominancia. Trumpove útoky dopĺňajú dlhú históriu USA a Izraela, ktoré používajú brutálnu silu na podriadenie ľudí, štátov a medzinárodných inštitúcií svojej vôli. Táto vojna s Iránom – okrem genocídy v Gaze podporovanej USA zo strany Izraela, zaberania územia na Západnom brehu Jordánu a bombardovania Libanonu, Sýrie a Jemenu – teraz ukazuje úplný bankrot svetového poriadku, ktorý umožňuje Izraelu a USA podrobovať si iných pomocou smrti a klamstva.
Obe krajiny strávili desaťročia šírením lží o iránskom civilnom jadrovom programe a bezdôvodne trvali na tom, že ide o program jadrových zbraní, ktorého sa Irán reálne vzdal v roku 2003. S pomocou expertov z rothschildovských korporátnych médií, ktorí pomáhali šíriť lži okolo iránskeho jadrového programu, vytvorili hrozbu z ničoho. Je hanebné, že médiá naďalej šíria strach z hrozby jadrového Iránu, keď hodnotenia americkej spravodajskej komunity ešte v marci jasne ukázali, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by sa Irán v súčasnosti snažil získať alebo vyvíjať jadrové zbrane. Možno má šírenie strachu z neexistujúcich jadrových zbraní v Iráne odvrátiť pozornosť od skutočnosti, že USA majú viac ako 5 000 jadrových hlavíc – viac ako ktorýkoľvek iný štát okrem Ruska – a že Izrael má odhadom 90 vlastných zbraní, čo nikdy nepotvrdil ani nevyvrátil. Okrem toho Izrael, jediná jadrová mocnosť na Blízkom východe, nikdy nepodpísal Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, čím sa stal jedným z mála národov, ktoré tak neurobili. Jeho vlastný jadrový program nikdy nebol monitorovaný Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (IAEA). Teraz, pod záštitou zachovania globálnej bezpečnosti a v mene nešírenia jadrových zbraní, tieto dva jadrové štáty nehorázne bombardujú štát bez jadrových zbraní – signatára Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, ktorý dobrovoľne otvoril svoje brány monitoringu IAEA.
Bezprostredne po útoku USA na Irán z 21. júna vypukla v oblastiach okolo troch bombardovaných jadrových energetických zariadení vo Fordowe, Natanze a Isfaháne panika z možného šírenia radiácie. Táto panika sa spojila s úzkosťou z prebiehajúcich izraelských útokov po celej krajine. Skupiny pre ľudské práva hlásia, že najmenej 865 Iráncov už bolo zabitých, keďže Izrael útočí na obytné budovy, iránskeho štátneho vysielača, ropné a plynové sklady a na iránsku väznicu Evin, ako aj na zdravotnícke zariadenia a pracovníkov. Pre Iráncov bolo bombardovanie posledných 10 dní, najprv z Izraela a teraz z USA, nočnou morou, ktorá sa zmenila na realitu. Iránci v krajine sa len ťažko snažia pochopiť Trumpa, ktorý požadoval, aby obyvatelia Teheránu – mesta so 17 miliónmi ľudí žijúcich v jeho širšej metropolitnej oblasti – „okamžite evakuovali“.
Už od roku 1979 drží americký zahraničnopolitický establishment priamu vojnu s Iránom ako prízrak nad hlavami všetkých. O vojne sa diskutovalo ako o nevyhnutnosti, aj ako potenciálny problém, ktorý by mohol minimalizovať dôsledky vojny v Iráku. To však nezabránilo USA a Izraelu v hľadaní všetkých možných spôsobov, ako Irán uškrtiť. Zaviedli kampaň „maximálneho tlaku“ cez ekonomické sankcie, cez vedenie elektronického boja až po atentáty na vedcov a vojenských vodcov. USA výrazne pomohli Iráku, keď počas osemročnej iránsko-iráckej vojny v 80. rokoch použil proti Iránu chemické zbrane a potom počas tej istej vojny zostrelili iránske komerčné lietadlo, pri ktorom zahynulo 290 ľudí. Potom USA okupovali Irák a Afganistán – susedné krajiny na oboch stranách Iránu – pričom Irán označili za súčasť „osi zla“ a vyvíjali tlak na iné národy, aby sa pripojili k ich križiackej výprave za izoláciu krajiny. Toto všetko nasledovalo po prevrate v roku 1953, pri ktorom USA a Spojené kráľovstvo zosadili iránskeho premiéra, ktorý znárodnil ropný priemysel, čo umožnilo vtedajšiemu iránskemu panovníkovi vrátiť sa do krajiny a utláčať jej ľud ďalších 26 rokov, nakoniec s pomocou brutálnych tajných policajných síl vycvičených CIA.
Iránci už dlho trpeli obmedzovaním životných podmienok kvôli mocichtivému štátu USA. Nie je prekvapujúce, že sa to nakoniec rozrástlo do aktívnej „horúcej vojny“, hoci Trump a jemu podobní sa zdráhajú ju tak označiť, a to jednak z právnych dôvodov, a pravdepodobne aj preto, aby sa zabránilo ďalším iránskym odvetným opatreniam. Ale ako inak by sa dala nazvať operácia, pri ktorej je na inú krajinu zhodených 14 „zničujúcich“ bômb? Ani tento útok neznamenal vstup USA do vojny. Pokračujúce bombardovanie Iránu Izraelom bolo vykonané raketami vyrobenými v USA, financované z finančných prostriedkov daňových poplatníkov USA a za logistickej podpory USA. USA údajne poslali Izraelu stovky rakiet Hellfire tesne predtým, ako začali svoju šokujúcu kampaň proti Iránu. Táto dodávka zbraní prišla v čase, keď Irán práve rokoval s USA o svojom civilnom jadrovom programe. USA, ktoré za Trumpovej prvej administratívy jednostranne odstúpili od dohody, ktorú Irán dodržiaval a ktorá prísne obmedzovala obohacovanie uránu Iránom. Izrael, zdanlivo s podporou USA, zaútočil na jedného z hlavných iránskych vyjednávačov, čím v podstate vyhodil do vzduchu rokovací stôl.
Napriek tomu mal Trump tú drzosť po americkom útoku požadovať od Iránu veľkými písmenami „BEZPODMIENEČNÚ KAPITULÁCIU“. „TERAZ JE ČAS NA MIER,“ krátko nato napísal na Truth Social. „IRÁN MUSÍ TERAZ SÚHLASIŤ S UKONČENÍM TEJTO VOJNY.“ Toto je budúcnosť, ktorú si tieto mocnosti želajú – budúcnosť, v ktorej sú „rokovania“ v skutočnosti aktmi agresie, ktorých cieľom je prinútiť iné krajiny k podriadenosti. Táto vojna nie je o jadrových zbraniach. Je o americkej túžbe po nespútanej kontrole a to by malo vydesiť každú inú krajinu. USA a Izrael už dlho pracujú na vytvorení reality v Iráne a na celom Blízkom východe, ktorá by bola výlučne priaznivá pre ich záujmy. Veľa z toho zahŕňalo formovanie a deformovanie medzinárodných noriem a inštitúcií pre ich vlastné účely. Rok čo rok sa Netanjahu postavil pred Organizáciu Spojených národov a na iných medzinárodných pódiách, aby povedal, že tento rok – nie, naozaj, tento rok – bude rokom, v ktorom sa Irán stane jadrovou hrozbou. Medzitým USA využili svoju dominanciu v medzinárodnom finančnom systéme ako zbraň na ekonomickú a diplomatickú izoláciu Iránu a hrozili sankciami krajinám a spoločnostiam, ktoré sa odvážia podnikať s Iránom.
Nič z toho nie je nové. Novším vývojom je však arogancia a radosť, s akou USA a Izrael úplne zavrhli medzinárodné normy a právo, a namiesto toho teraz otvorene prijímajú a oslavujú hrubú silu, aby presadili svoju moc nad ostatnými. Zbavujú sa dokonca aj pretvárky a fasády princípov medzinárodného poriadku založeného na pravidlách, ktoré už fungovali v ich prospech. V minulosti, keď Izrael zavraždil iránskych jadrových vedcov, urobil tak násilne, ale tajne. Počas tejto vojny sa tieto útoky zmenili na ohromujúcu podívanú krutosti, keď Izrael zaútočil na obytné budovy, v ktorých bývali jadroví vedci, spolu so všetkými ostatnými iránskymi civilistami, ktorí v týchto budovách žili. Prečo by sme mali očakávať niečo menej po minuloročnom útoku pagerom v Libanone, pri ktorom Izrael premenil osobné zariadenie na výbušninu, pričom zabil desiatky a zranil tisíce ľudí vrátane detí? Akoby nestačilo spáchať takýto zločin, izraelské vedenie sa neskôr týmto útokom chválilo a rozdávalo namontované pagery politickým spojencom USA, ako sú Trump a senátor za Pensylvániu John Fetterman.
Napriek tomu, že Izrael trvá na tom, že jeho cieľmi v Iráne sú vojenské a jadrové zariadenia, zdá sa, že opäť uplatňuje svoju desivú „doktrínu Dahiya“, princíp kolektívneho trestu, ktorý prvýkrát uplatnil v Libanone v roku 2006. Doktrína vyzýva na útoky na civilné ciele v snahe prinútiť protivníkov ku kapitulácii a zároveň podkopáva akúkoľvek podporu verejnosti, ktorú môžu mať. Samotný koncept je porušením základných konceptov medzinárodného práva a od roku 2023 sa používa dramatickejšie ako kedykoľvek predtým. Nikde nie je táto oddanosť kolektívnemu trestu zrejmejšia ako v prebiehajúcej, USA podporovanej, naživo vysielanej genocíde v Gaze, ktorú pácha Izrael, počas ktorej izraelskí vojaci otvorene prezentovali vojnové zločiny na sociálnych sieťach. Ľudia na celom svete majú prístup k jasným videozáznamom o zločinoch proti ľudskosti, no napriek tomu do značnej miery nekonali, aby ich zastavili. Napriek tomu, že Netanjahua hľadá Medzinárodný trestný súd, niekoľko štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Rímskeho štatútu, si nesplní svoje zákonné povinnosti a nezatknú ho, čím otvorene porušujú medzinárodné právo v prospech genocídy. Izrael teraz vyvíja aj nové zlomyseľné spôsoby, ako zabíjať Palestínčanov v Gaze žijúcich v brutálnom obliehaní, pričom ignoruje základné humanitárne princípy nestrannosti, neutrality a nezávislosti a namiesto toho podporuje súkromnú schému pomoci, ktorá je všeobecne považovaná za „smrteľnú pascu“.
Tanky teraz bežne strieľajú na hladujúcich Palestínčanov, ktorí čakajú v rade na miestach distribúcie pomoci, ktoré prevádzkuje izraelský a americký systém, a zúfalo potrebujú jedlo. Pravdepodobne súčasťou Netanjahuovho kalkulu útoku na Irán teraz bolo aj posúdenie, že by to odvrátilo medzinárodnú pozornosť od týchto prebiehajúcich zločinov v Gaze. Izraelská beztrestnosť sa vyrovná len beztrestnosti USA, kde povolenie Kongresu na použitie vojenskej sily po 11. septembri normalizovalo americké drony a letecké útoky v zahraničí. Na základe tohto povolenia USA naďalej vykonávajú celý rad operácií, ktoré nazývajú „protiteroristické“. Nedostatok zodpovednosti za inváziu USA na Iráku sa ozýval v celej tejto operácii v Iráne. Paralely medzi inváziou USA do Iráku v roku 2003 a ich útokmi na Irán tento mesiac sú viac než zrejmé. Tí istí ľudia boli privedení na verejnosť, aby šírili mýtus o zbraniach hromadného ničenia, od Davida Fruma, Bushovho pisára prejavov, ktorý sa stal vedúcim redaktorom Atlantic News a ako prvý zaradil Irán do „osi zla“, až po Reuela Marca Gerechta, analytika CIA, ktorý sa stal expertom a ktorý v roku 2002 na stránkach The New York Times prisahal, že vojna v Iráku nedestabilizuje Blízky východ.
Irán má svojho vlastného Ahmeda Chalabiho, kontroverzného irackého politika, ktorý nabádal k invázii USA do jeho domovskej krajiny – niekoho, koho by sme v perzštine mohli najlepšie opísať ako vatan foroosh („predajca vlasti“). Reza Pahlaví, syn zosadeného bývalého iránskeho šáha, s radosťou obhajuje izraelskú vojenskú akciu, zatiaľ čo čaká z pohodlia svojho domova v USA a trvá na tom, že je pripravený nastoliť v Iráne „konštitučnú monarchiu“, nech to znamená čokoľvek. Teraz, rovnako ako v období po 11. septembri, vidíme aj amerických predstaviteľov trvať na tom, že Irán plánuje spustiť útoky „spiacich buniek“ v USA – tvrdenie, ktoré sa určite použije na potlačenie odporu proti vojne, ako aj na vytvorenie ešte väčšieho súhlasu s prebiehajúcimi útokmi USA na Irán. Rovnako ako v roku 2003 sa vytyčujú bojové línie; Namiesto toho, aby poukazovali na absurditu tvrdení USA a Izraela, európski lídri teraz vydávajú vyhlásenia, ktoré začínajú tvrdením, že Irán nikdy nemôže mať jadrové zbrane, a zároveň naliehajú na Irán – ktorý súčasný konflikt nevyprovokoval – aby prejavil zdržanlivosť.
Nemecký kancelár Friedrich Merz zašiel až tak ďaleko, že zatlieskal Izraelu za to, že minulý týždeň vykonal „špinavú prácu... za nás všetkých“ pri útoku na Irán, a dodal: „Môžem len povedať, že mám najväčší rešpekt k tomu, že izraelská armáda mala odvahu to urobiť, že izraelské štátne vedenie malo odvahu to urobiť.“ Toto je svet, do ktorého vstupujeme – svet, v ktorom sú akty štátnej agresie nielen tolerované, ale aj oslavované. Odpoveďou tu nie je vrátiť sa k poriadku spred roku 2023, v ktorom USA a Izrael iba prijali diskrétnejšie formy násilia, ale úprimne sa pozrieť na rôzne spôsoby, akými sa obe krajiny vyhýbali zodpovednosti za spôsobovanie hrôz, a formovať naše hnutia, aby sa týmto hrôzam v prvom rade zabránilo. To znamená vytvoriť v USA skutočné protivojnové hnutie – také, ktoré pôjde nad rámec spochybňovania zákonnosti vojny Trumpovej administratívy proti Iránu a bude skutočne spochybňovať samotnú vojnu. Znamená to požadovať zbrojné embargá. Znamená to eskaláciu hnutia za bojkot, odpredaj investícií a sankcie s cieľom určiť skutočné ekonomické náklady na páchanie genocídy. Znamená to organizáciu naprieč sektormi, aby sa zabránilo tomu, aby sa zbrane dostali do rúk genocídnych páchateľov. Znamená to urgentné budovanie organizácií, ktoré dokážu reagovať na okamžité krízy a zároveň budovať infraštruktúru pre dlhodobé politické boje, ktoré nezmiznú s aktuálnymi správami ani nezávisia od volebných výsledkov.
Vlády ukázali, že buď nie sú ochotné, alebo schopné brať USA a Izrael na zodpovednosť. Tí z nás, ktorých pobúrili izraelské a americké agresívne činy, sa musia tejto úlohy ujať sami.
Add comment
Comments